Bežím takže žijem

 

  Čo nosiť do školky?? Zas len tie legíny a plátenky!😀Nuž čo, dala by som si aj opatky, a aj sukničku alebo šatočky. Ale ako, kedy, kam a v konečnom dosledku aj načo??
     Minule ma pochytilo akési vnútorné chvenie, že budem neodolateľne krásna, nech aj ten moj muž má trochu radosti, keď sa na mňa pozrie:) Nuž dala som si opatky a aj dosť vysoké boli, veď keď už, tak poriadne! Oblečenie bolo k nim primerané, no legíny to neboli, ale narvala som sa priamo do sexy obtiahnutých šiat. Uff.
     Prvý pocit pri vyjdení z domu bežiac za dvoma deťmi mávajúc mini kabeločkou (veď si predsa nevezmem megaobrovskú tašku, čo nosievam plnú detských vecí?!): "horko!", druhý pocit po prejdení 10metrov: "šibe mi? ja som asi zabudla chodiť!! spadnééééém! " No jasné moja, opatky treba vedieť nosiť. No veď som nosila, kedysi... Tretí pocit: "niekto mi vymenil komplet šatník aj topánky a dal mi o číslo menšie?!" Topánky ma tlačia ale tak, že nemožem urobiť krok. Šaty sa mi zarezávajú pod pazuchami a nepríjemne sa mi vyhŕňajú smerom hore, takže mi už trčí pol zadku. Všetko je akési čudné, trčia mi časti tela, ktoré som nikdy nemala, resp.nevedela som, že mi až tak trčia, keďže bývajú skryté vo voľnom oblečení. Ale tie topánky, to je smŕŕŕť! Jedna vec sú tie hnusné opatky, ale druhá vec je, že ako mi možu byť malé, keď som ich pred 3rokmi v pohode nosila??!
     Mám zajačie úmysly a uvažujem o otočke na opatku a ihneď sa prezlečiem. Ale to už moj muž štartuje auto a prezliekanie neprichádya do úvahy! Sadám do auta a pociťujem úľavu. Hovorím si, že v aute si odpočiniem, je to hodinka cesty, bude to fajn.
     Moje trápenie pokračuje len čo vystúpim z auta. Pocity úplne rovnaké ako pred hodinou, ale o hodinu horšie. Ale už prestávam cítiť nohy, tak ma bolia, nuž odvážne vpred! Idem pomaly rozvážne ako na prechádzku, vykračujem si striedmo a nechávam deti na muža. Obidve! Zo slimačieho tempa ma vytrháva len mužovo nervózne: "no kde siiii?!" a v dave ľudí sa snažím identifikovať rýchlo miznúce strapaté hlávky našich detí. Pridávam do kroku a snažím sa sústrediť, aby sa deti nestratili naozaj. Dokonca aj spoločensky konverzujem so svojim mužom: "chyť ich!" na čo mi on duchaprítomne odpovedá:"čo asi robím?!"
     Výlet sa nesie v tomto duchu a moja trpezlivosť je na konci "ak sa okamžite nevyzlečiem, asi budem vraždiť, a to nehovorím o topánkach!"
     Ale muž lapá deti, takže spomaľujeme. Lenže nie na dlho, menšie dieťa ma ťahá za mikrošaty (mám ich totiž už zase do pol zadku) a hovorí:"mami, kakať!" Ani sa nepýtam, či vydrží, lebo sa tvári, že vydrží ani sekundu a beriem dieťa do náručia a rozbieham sa na opatkách, ako slonica na chodúľoch. Dieťa narieka, že už nevydrží, no ja to nevzdávam. Keby som nemala tie blbé opatky... aj by sme to stihli.... Dobiehame, robíme čo sa dá, zachraňujeme čo sa dá,  a poďho domov! Domov sladký domov!
     Celá červená a spotená naskakujem do auta a nemožem sa dočkať, kedy si doma natiahnem tričko a tepláky!
     Aké z toho pre mňa plynie poučenie? Dáma áno, ale ešte hádam chvíľku počkám, kým deti trošku podrastú! Vám milé dámy prajem krásnu sobotu a veľa radosti zo zaujímavých stylingov.